Kde sú naše hranice?

Nedávno som počula počas diskusie príspevok českej psychologičky, že vzrastá počet transrodových mladých ľudí, pretože nemajú dostatočne nastavené hranice, ktoré im nevedeli rodičia správne určiť a prídu z rodiny do škôl a nevedia tam dobre fungovať, nevedia sa správne vymedziť a majú kvôli tomu  úzkosti a potom sa začleňujú do rôznych skupín. Apelovala na rodičov ohľadom nastavenia hraníc v rodine a mne to prišlo, že vlastne ich žiadala, aby boli na svoje deti prísnejší.  Aké ľahké. Buďme na deti prísnejší a vyriešia sa naše problémy. Čo tak byť tolerantnejší v dospelosti?

Pretože každá rodina v dnešnej spoločnosti je iná, iným spôsobom sa v tej rodine žije, iným spôsobom sú nasmerované potreby na to dieťa, je iný štýl života, iný harmonogram, lebo sú aj rozdielne pracovné zamerania tých ľudí a musia sa všetci jej členovia rodiny prispôsobovať a zároveň sa aj zjednotiť, takže si tam vzájomne nastavujú hranice a keď prídu potom deti z rôznych rodín do školského systému, tak zasa je tam nastavený určitým spôsobom ten školský systém, čo nemusí korešpondovať s tými hranicami, ktoré sú nastavené v rodine.  A v dnešnej dobe otvorených hraníc vo fyzickom svete, možnosť cestovania do rôznych krajín, neobmedzené možnosti v užívaní si voľného času, rôzne formy pracovného režimu, podnikania, pracovných časov. A niektoré rodiny môžu byť nastavené podľa toho kde akým spôsobom tí rodičia aj pracujú a žijú, takže môžu byť nastavené veľmi podobne a niektoré môžu byť úplne rozdielne. A my chceme, aby deti z rôznych systémoch fungovania v ich rodinách, boli uniformné? S rovnako nastavenými hranicami?  Niektoré deti môžu mať problémy s prijatím hraníc, ktoré sú nastavené v školských systémoch. Ešte aj každá tá škola má svoje špecifické požiadavky.  Preto by možno nemusela byť požiadavka na rodičov, že nech nastavujú prísnejšie hranice svojim deťom, ale skôr by sme sa ako spoločnosť mali zamyslieť nad tým, že možno my voči deťom aj voči iným rozmanitým ľudom rozšíriť tie naše staré hranice a možno ich aj úplne otvoriť.  Že jednoducho tie hranice v tých systémoch, ktoré sú tu už nastavené niektoré aj niekoľko storočí, niektoré desiatky rokov, že jednoducho tie hranice je treba posunúť smerom k prijatiu tej rozmanitosti, pretože tie systémy s takto oklieštenými hranicami sú už v dnešnej rýchlo meniacej sa a rôznorodej spoločnosti nefunkčné a trvalo neudržateľné. Zrušili sme síce hranice a hraničné prechodmi medzi štátmi, odstránili sme ostnaté drôty vo fyzickom svete, ale tie vo svojom vnútri si stále strážime príliš pevne a máme strach z toho, čo je iné ako my. Máme možno strach z toho, že nás to zmení. A možno práve byť tolerantný k rozmanitosti a prijímať ju bez predsudkov je spôsob ako môžeme aj my zostať plne vo svojej autenticite a nemusieť sa meniť.