Do večných lovísk

Mali sme doma na dvore dve fenky. Adel bola o štyri roky staršia od Oli. Obidve pochádzali z chovu poľovného plemena Bavorský farbiar, takže boli takmer totožné výzorom a pre mňa aj povahou. Preto som si ich stále mýlila. Veľakrát som Adel zdravila slovami: "Ahoj Ola." No a Olu som zasa celý čas, keď už Adel po dvore nebehala, volala práve jej menom - Adel. Obidve boli veľmi temperamentné, veselé a priateľské. Boli oddané spoločníčky a ich vzájomný vzťah by som nazvala priateľstvo s rešpektom.

Keď sa jedného dňa Adel už nezobudila, Olu to veľmi zlomilo. Nebavilo ju behať po dvore a jej telo bolo náhle ochabnuté smútkom. Jej pohľad bol zrazu neprítomný a vydesený. Pár dní som takto okolo nej chodila, hladkala ju, utešovala, no a potom som sa raz pozrela do tých vystrašených očí a povedala jej: "Neboj sa." A zbadala som v nich náhle určitý záujem. Vtedy som pochopila, že ona  potrebuje vysvetliť, čo sa deje, čo sa stalo. Čo sa stalo s Adel, kde náhle zmizla a čo bude teraz s ňou. Mala strach.  Tak som si k nej prisadla a s kľudom jej všetko vysvetlila. Že to ako Adel odišla je prirodzené, a že áno, aj nás to čaká, no to nie je dôvod sa trápiť. Od toho dňa ma Ola znova začala vítať pohľadom a veselo behať po dvore. Postupne stále viac radostnejšie. Potom sme ešte veľa rokov chodili spolu na vychádzky. Dnes už však behá spolu s Adel navždy vo večných loviskách.