Kam patrím?

Mám rada, keď sú ľudia okolo mňa spokojní a šťastní. Nebolo to tak vždy.  Boli to najmä moji blízki, ktorí mi spôsobovali najviac starostí. Bola som nespokojná s ich spôsobom života, pretože o našom spolužití som mala úplne iné predstavy. Ja som sa zasa snažila žiť podľa nich, hlavne aby boli oni spokojní a mali ma radi. Lenže to nefungovalo.

Len príroda, tá bola pre mňa vždy dokonalá.  Preto som v nej trávila najviac času, bola mojím útočiskom, mojou tajnou skrýšou. A všetkému som tam rozumela. Všetko na čo som sa pozrela, každý prejav života rastlín, zvierat ale aj "neživej" prírody mali svoj zmysel, svoj spôsob komunikácie. Patrila som tam odnepamäti.

Áno, príroda, tá bola vždy dokonalá. Samozreme pokiaľ do nej nezasiahol človek. A ako to už v ranných obdobiach života býva, moju pozornosť priťahovali najmä situácie a javy, kedy človek do prírody zasiahol veľmi negatívne. Chcelo to veľa zhovievavosti a veľkú dávku trpezlivosti, kým som sa naučila všímať si pozitívnych zásahov človeka od prírody. Jemných úprav od ľudí, sprístupnenie zaujímavých miest, vytvorenie komfortu pre pozorovanie a život, komunikáciu a spoluprácu so zvieratami a mnoho iných pozitívnych a veľa krásnych vecí, ktoré vytvoril človek. 

Zorientovať sa však v ľudskom svete a oceniť veľký prísun ľudstva k spolužitiu s ostatnými prejavmi života na Zemi mi trvalo podstatne dlhšie. Týmto ďakujem všetkým učiteľom, vďaka ktorým som pochopila, že všetci sme súčasťou prírody. Všetci sme súčasťou prírody. Aj my, ktorí žijeme v mestách. Aj naše domy a cesty sú len premiestnené hory. 

Som súčasťou prírody, nech žijem kdekoľvek. Žijem si svoj život po svojom. Tak ako sa to páči mne, ako mi to najviac vyhovuje a to isté doprajem aj Tebe.

Žijem tak ako to najviac súznie s mojou osobnosťou a plným prežívaním radosti. Žijem

Žijem a nechávam žiť aj prírodu, aj človeka v nej. Veď každý spôsob žitia je len prejav jedinečnosti života.